Kvalita & Kvalita. Slovensko & Slovensko.

Autor: David Kálmán | 8.7.2013 o 19:49 | (upravené 8.7.2013 o 22:23) Karma článku: 9,26 | Prečítané:  621x

Výlet na Slovensku? Prečo nie. Nik z nás to nemá tak ďaleko. Cestou nás vždy prichýli dáka koliba či salaš. Hlad je veľký pán a z päťky na plyne plynule prejdete do štvorky, potom trojky a už veselo schádzate z diaľnice. V nose sa Vám už prelínajú vône strapačiek, halušiek či skvelého grilovaného rebieka. Určite má každý z nás dáku obľúbenú kolibu, kde Vám vždy zahrajú na Vašu nôtu a naladia Váš žalúdok na správnu strunu. Prídete do vnútra, milo Vás privítajú, dokonca máte pocit, že personálu nevadíte a že Vás obslúžia ozaj radi. No nie všade je toto realita. A z krásnej reality sa stáva rarita. Potom sa čudujeme, prečo nám viacero známych so zamračenou tvárou oznámi, že v kolibách to nie je tak ako kedysi. Čuduj sa svete, je to tak. Nie všade si uvedomujú, že ste stále zákazník a neprišli ste čašníčke ublížiť ani kuchárovi vyfúknuť kolesá na aute. Občas má človek na to chuť. Ale občas príde aj to krásne, úsmev, slušnosť a radosť z jedla....

 DK

Na predĺžený víkend sme sa vydali cestou necestou po našich slovenských diaľniciach. Ale tento článok nebude o diaľniciach. Bude o raji a pekle. Bude o tom ako sa to niekde dá a niekde nedá a o tom, ako si niektorí ľudia ešte stále neuvedomili, že koliba, salaš, reštaurácia či bufet nie sú o krásnych drevených stoloch a veľkých pristoroch, ale o ľudoch, úsmeve a dobrom jedle. Naša prvá zastávka bola v jednej reštaurácií. Objednali sme si rýchle a dobré slovenské jedlá. Samozrejme po dobrom jedle dostane človek chuť na dezert. Tak sme si vybrali šúľance a oheň bol na streche. Pani kuchárka vyšla spoza steny a povedala: " Šúľance ale budete mať až dvadsať minút, parené buchty Vám dám hneď." Slovná facka ako zo zlej komédie. Podotýkam dôležitú vec, čakali sme tam dokopy štyria. Po 15 minútach nám hodila tanier na stôl. Už som nemal chuť na šúľance. Cesta pokračuje. Poďme do tej dobrej reštaurácie. Nával. Boha. To si počkáme. Zázrak. Hneď k nám príde čašník a my si objednáme kafe a niečo na osvieženie. Behom minúty prídu dvaja čašníci s táckami a všetko nám úctivo položia na stôl. Veď to poznáte, nie že by ste si potrpeli, ale konečne sa tam netvária ak by ste im prekážali. Cesta pokračuje. V žalúdku sme si nechali miesto na skvelé jedlo v úžasnom salaši. Prichádzame na parkovisko, ktoré je "narvané", ako by tam dačo rozdávali zadarmo. Z terasy vypadávajú ľudia. Vo vnútri asi miliarda ľudí. Čašníčky sa usmievajú. Zázrak? Odpovedzme si sami. Sadáme si ku stolu k jednému páru. Prichádza slušná a usmiata slečna v kroji. Objednáme si halušky a ďalšie dobroty. Prekvapenie. Vyberáme si z menu dezert. A ona nám nepovie:"Ale budete čakať hodinu"!! Behom 10 minút prinesie jedlá a s úsmevom nám popraje dobrú chuť. Sánka dolu šéfe. Aj páni z kulinárskych relácií by prišli na svoje. Jedlo chutí úžasne. Aj halušky sú zo zemiakov. Dojedli sme. V tom momente príde slečna s otázkou či nám chutilo a stále sa tam krútia desiatky ľudí. Žiadny chaos, ale pohoda a kľud. Chvíľa a už sa nesie dezert. Hneď platíme a toto celé trvalo. Teraz pozor. 20 minút. Pri odchode sa slušne odzdravia a poprajú nám šťastnú cestu. Na druhý deň sme si sadli v dedinskej reštaurácií, ktorá sa po 18 hodine bohužiaľ zmenila na hawaiskú disco. Ale znova. Sedíte minútu a už máte objednané a prichádza druhá čašníčka či už máme objednané. Neuveriteľné. Dostávame svoje. Sedíme a vychutnávame si vôňu hôr. Zrazu prichádza čašníčka. "Ste spokojní? Nič Vám nechýba?" Retaurácia je na počudovanie plná. Platíme a znova krásny úsmev a prianie pekného dňa. Krásne, keď človek v reštaurácií nezavadzá personálu. Cestou domov sme sa rozhodli zísť z diaľnice a zastaviť sa v istej kolibe popri ceste. Znova milión ludí. Čašníčka berie taniere po predzádzajúcich návštevníkoch. Po desiatich minútach prichádza. "Budete aj jesť?Lebo budete čakať hodinu." Hmm, už nie. Zmiešané pocity zo služieb ma neopustili ani do dnešného večera. Len ma tak napadá. Prečo sa to niekde dá a niekde nedá. Prečo je úsmev tak vzácny? Sme naozaj v reštaurácií na obtiaž, alebo sme tu pre nich? Ani Vy si určite nepotrpíte na nejaké obskakovanie ako v paláci. Ja sa len pýtam prečo majú niekde v menu aj slušnosť a úsmev a inde Vás vraždia pohľadom. Je to na zamyslenie.

Tak ma napadá ten známy vtip. "Čašník, mám v polievke muchu, čo to má znamenať?" Čašník odpovie: "A čo som ja jasnovidec?"

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?