" Hraničák" - Človek, ktorého pradedo bojoval s Té.Gé.Masarykem

Autor: David Kálmán | 7.10.2014 o 21:49 | Karma článku: 6,42 | Prečítané:  445x

Cestoval som vlakom. Na poslednú chvíľu som si kúpil lístok a utekal do vozňa. Vybral som si miesto(jediné voľné) a ani som veľmi nevnímal ten prenikavý hlas, ktorý hovoril k ďalším cestujúcim. Tak to Vám bola jazda. Upozorňujem, že som sa snažil byť veľmi presný v citácií. Takže to nie je moja zlá čeština, to je tak naozaj.

Cestoval som asi hodinu a pol. Bežne cesta vlakom vyzerá asi tak, že sa vlak rozbehne a drkotavý zvuk koľajníc Vás prinúti zavrieť oči a prežiť cestu v polospánku, ktorý maximálne preruší sprievodca alebo kontrolujete stanicu v ktorej vlak zastavil. Táto cesta bola ale iná. Nevšedná. Táto cesta bola plná úsmevov a neskutočných príbehov istého človeka, ktorý sám seba nazval "hraničákom".

Z počiatku som ho ani nevnímal, sledoval som pána, ktorý večeral klobásu s rožkom a zalieval to statnými dúškami piva. Dokončil večeru a zavrel oči.O chvíľu mu zvonil telefón a jediné čo do neho povedal bolo: "Vtedy si nezdvíhala, teraz už je to jedno"! Telefón vložil späť do vrecka a pokračoval v spánku. Vtedy som si išiel už už zavrieť oči, keď moje uši spozorneli a započúvali sa do toho moravského prízvuku od vedľa.

"Já vím, že sem ukecanej. Promiňte mi to, ale já nemůžu jen tak sedět a stejně za tím oknem hovno vidím. Dyť je tam tma a vidím akorát svůj ksicht v tom okně."

Zľahka som sa pousmial a započúval sa do slov toho chlapíka, ktorý svoje slová smeroval k chlapcovi so slúchadlami na ušiach a jeho matke.

Pokračoval: "Víte já jedu do Galanty. Tam sem sa zaměstnal v ty továrně na tu elekriku. Já tam dělám teďko necelej měsíc a takhle tam jezdím. Je to celkem v pohodě. Říkali mi, že po prvním měsíci dostanu 100€, že sem tam vydržel, tak makám jak šroub jako. "

"A čo tam robíte?" spýtala sa ho pani. " Já tam montuju takový součástky, někdy musím zametať a taky upratujem."

"Prosím Vás a kolik je to zastávek do Galanty? Né že to propásnu, to by pak bylo v prdeli. Jó a kam to vlastně jede dál?" pýtal sa. " Do Nových Zámkov to ide až"

" No tak to se musím zeptat vlakmistra, že kolik to je a budu počítat. A hele už jde jak na zavolání."

Okolo mňa prešiel "vlakmistr" skontroloval lístok a už ho ratoval ten hlas.

"Hele pane vlakmistr prosím Vás, kolik je to zastávek do Galanty?"

"Počkajte". Pozrel do svojho prístroja. "Jedna, dve, tri...osem. Osem zastávok ešte"

" Moc Vám děkuji pane vlakmistr. Jste mi moc pomohl." Vstal a podával mu ruku, akoby mu zachránil život. Vtedy som ho prvýkrát zazrel. Bol to ozaj zjav. Mal asi cez 2 metre, oranžové tričko a celkovo oblečenie ako do hôr. Aj batoh mal taký, ako zvyknem brať na túry.
Sadol si a otvoril už asi 3 pivo. Napil sa a hovorí: " Prosím Vás postrážte mi věci, musím jít na záchod, nebo už nevydržím." Odišiel a vo vagóne zostalo ticho ako po vojne. Za chvíľu sa vrátil tento zjav, ktorý zabával pol vlaku. Medzitým si prisadol k pánovi, ktorý predtým večeral klobásu istý pán a videl som, že "hraničák" hneď upútal jeho pozornosť.

Pokračoval: "A víte, já sem z hranic, tady kousek. Já sem měl dvojité občanství aj slovenské aj české. Předtím sem pracoval tam u nás, ale zavřeli továrnu a teď jezdím do Galanty. To mám ještě blíž jako když sem pracoval v čechách. Moja mamka je ze záhorí a táta z Brna. A žijeme na hranicích. Jako je to morava, ale tak žijeme vlastně na moravě. A občanství sem nomohol mít dvojité, tak sem si nechal slovenské. A chvíli sme žili i v Bratislavě, ale to nebylo vono. Já mám rád vesnice. Tam je to takové jiné. Lidi se tam poznají a všecko se tam dá sehnat. Jó a můj praděda ten bojoval ještě ve válce. Normálně znal aj Té. Gé. Masaryka. Víte, to byl ten prezident. Normálně ho jako znal. Ty vole, škoda, že já sem ho neznal.

Jeho myšlienkové pochody a dialóg, ktorý viedol bol neuveriteľný. Chcel o sebe toho toľko povedať, že ani na chvíľu nebol ticho. Musím sa podeliť s týmto príbehom, pretože stojí za to preniesť takýto zážitok aj nám. Ľuďom, ktorý žijeme v takom inom svete než "hraničák". Máme svoju prácu, starosti, radosti a takýto zážitok nás z toho všetkého vytrhne a usmievame sa.

Keď usmiaty pán, ktorý sedel neďaleko vystupoval, "hraničák" mu povedal: "Já vím, že ste poslouchal, ale nevadí. Mně se líbí, že ste poslouchal a líbilo se Vám to. Mějte sa. Šak já vím, že ste poslouchal.

Cesta trvala iba krátko, ale mal som pocit, že trvá večnosť a ľudia vo vagóne spolu so mnou unikli z reality, usmievali sa a...Kto vie? Možno ste to už zažili, je to naozaj zážitok, ktorý stojí za opísanie.

Pokračovať budem nabudúce. Už len preto, že ten človek dokázal povedať príbehy, ktoré ma nadchli, dokázal veľmi relevantne popísať problémy bežných ľudí behom asi 50 minút, čo je ozaj nevšedné a hlavne mám rád kvalitu, nie len kvantitu.

Takže nabudúce budem pokračovať prenosom svojho zážitku o hraničákovi, ktorý ešte hovoril o "liliputke", fajčení, politike, dotazoval sa na počet staníc a ďalšie neuveriteľné zážitky z jeho rozprávania.

Zatiaľ prajem krásny večer

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?